O falošných mesiášoch, Herodesoch a skutočných kráľoch

Autor: Štefan Vícen | 2.1.2012 o 13:23 | (upravené 2.1.2012 o 13:45) Karma článku: 4,47 | Prečítané:  1149x

Porozumieť vianočnému príbehu o narodení Ježiška, anjeloch a pastieroch, či troch kráľoch prinášajúcich dary, totiž vonkoncom nie je také jednoduché, akoby sa na prvý pohľad zdalo.  Tieto prastaré biblické rozprávania majú svoju skutočnú hodnotu niekde inde ako len v nádhernej zasneženej romantickej scenérii.  Vypovedajú o ľudských túžbach ale aj nádeji v lepší svet, v krajšiu budúcnosť.

Vraví sa, že Vianoce sú vždy také, ako sa potom odzrkadlia v našom ďalšom živote. Otázkou zostáva, nakoľko je postmoderný konzumný človek schopný vidieť za sviatkom aj nejaký konkrétny odkaz. Pre väčšinu z nás sú sviatky len ilúziou, ktorá koniec koncov aj po ich skončení len ilúziou opäť zostáva. Akurát si ju tak, ako voľné minúty, prenesieme aj do ďalšieho roku. Porozumieť vianočnému príbehu o narodení Ježiška, anjeloch a pastieroch, či troch kráľoch prinášajúcich dary, totiž vonkoncom nie je také jednoduché, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Tieto prastaré biblické rozprávania majú svoju skutočnú hodnotu niekde inde ako len v nádhernej zasneženej romantickej scenérii. Vypovedajú o ľudských túžbach, o hľadaní zmyslu života, ale aj nádeji v lepší svet, v krajšiu budúcnosť. Mnoho samozvaných mesiášov už v histórii ľudstva chcelo dať odpoveď človeku na tieto túžby. Avšak ukázalo sa, že skutočná túžba a skutočný cieľ, o ktorý im išlo bola túžba po moci, túžba tak stará ako ľudstvo samo. A tak sa z mesiášov stávali (stávajú) Herodesovia, ktorí neváhali svojim túžbam a predstavám obetovať stovky, tisíce, ba milióny nevinných ľudských životov. Či už to bolo v Osvienčime, v gulagu niekde na Sibíri, alebo v modernom koncentračnom tábore v komunistickej Kórei. Dojímavé a srdcervúce scény z pohrebu kórejského diktátora ma o opaku nepresvedčia.

Vianočné kresťanské posolstvo nie je o zázrakoch prichádzajúcich ako blesk z jasného neba. Filmy predstavujúce Ježiša kráčajúceho po morskej hladine, či vyťahujúceho za ruku z hrobu Lazára, ktorý je už v značnom štádiu rozkladu, môžu byť nebezpečnou ilúziou uveriť, že každý problém sa dá vyriešiť jednoducho a nenáročne, nejakým bleskom z jasného neba, či zázračným zjavením. Ježišov príbeh hovorí o ceste za vznešeným cieľom. Táto cesta však nie je prostá prenasledovateľov, krvavých Herodesov, nie je oslobodená ani od poblúdení, pádov a nakoniec ani od bolesti, utrpenia, či trpkého zomierania. Počas dvetisícročného trvania tohto posolstva sa kresťania nikdy nespoliehali na znamenia či zjavenia z neba, akoby sa na prvý pohľad zdalo. Opornými bodmi, ktoré pomáhali vytrvať boli ľudia, skutočné osobnosti – svätci. A opäť to neboli v prvom rade mystici a askéti, ale martýri, svedkovia. Boli to ľudia, ktorých zlyhania a slabosti zostali zabudnuté a verejnosť si ich zapamätala ako ľudí charakterných, zásadových, ľudí obetavých a neúplatných. Poetický príbeh o mudrcoch z východu je krásnou výpoveďou o tom, že aj ľudia rozličného postavenia, rozličných svetonázorov, vierovyznaní sa dokážu spojiť a zjednotiť v úsilí o dobro. A to až tak, že dajú do úzadia svoje staré myslenie, svoje tradičné hodnoty, ktoré považovali za nemeniteľné a vydajú sa na celkom novú životnú cestu, cestu ktorá je inšpirovaná samotným Bohom. A to je skutočné zjavenie a znamenie. Samozvaní mesiáši a diktátori si svoju svätosť vynútili nátlakom a strachom. Pravdu o nich sa dozvedáme až po ich smrti a v slobode. U prorokov je to opačne. Počas života bývajú ponižovaní a osočovaní a často zámerne dehonestovaní, ale to nikdy nezabráni tomu, aby pravda vyšla na povrch.

Keď som v médiách sledoval správy o smrti prezidenta Václava Havla a  rozlúčku s ním, prišlo mi to paradoxné. Nikto z nás si totiž nepraje, aby mu vianočnú atmosféru narušil smútok. Odchod Václava Havla a všetky tie výpovede rôznych ľudí o ňom mi pomohli oveľa zmysluplnejšie prežiť a premyslieť posolstvo Vianoc. Veľkolepá rozlúčka v barokovom duchu bola trochu nepoctivá a nebola tou pravou výpoveďou o ňom, ale aj napriek tomu mi napadlo to známe zvolanie z pohrebu Jána Pavla II.: Subito santo! – Svätý hneď! Václav Havel sa otvorene nehlásil k žiadnej denominácii, hoci bol pokrstený katolík. Zaradil sa skôr k zástupu ľudí hľadajúcich, idúcich za svetlom hviezdy. Putoval cestou perzských mudrcov a na jej konci už našiel ten svoj Betlehem. Pre mňa sa stal skutočným kráľom. Smrť kórejského diktátora mi pripadá ako úľava, ako nádej toho, že sa snáď skončí utrpenie nevinných, aj keď, zdá sa, že je to ešte na dlhé lakte. Odchod Václava Havla je pre mňa výzvou na niečo nové, obetavé, charakterné a ľudsky pevné. Svedectvo jeho života i iných poctivých a svetlo hľadajúcich ľudí mi pomáha orientovať sa v mojom vlastnom živote. Pomáha mi nestrácať nádej, že aj napriek nástrahám rozličných falošných mesiášov a krutých Herodesov, je potrebné kráčať ďalej po ceste, na ktorej mi pribudol ďalší oporný bod. Na žiadne zázraky už nečakám a na zjavenia neverím. To podstatné a dôležité sa mi už totiž zjavilo. Smerodajné sú pre mňa len znamenia. Znamenia, ktoré sa dajú rozpoznať len vtedy, ak oči zostanú otvorené a srdce pripravené.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?